Mier nie je zadarmo

Autor: Lukáš Meravý | 18.2.2015 o 15:10 | (upravené 18.2.2015 o 17:35) Karma článku: 6,83 | Prečítané:  1224x

Vojna v Ukrajine neutícha, práve naopak – eskaluje. Chtiac či nechtiac sa musíme týmto problémom začať seriózne zaoberať. Všetko nasvedčuje tomu, že mierové rokovania sú pre Rusov len spôsob, ako umožniť separatistom konsolidovať svoje územné zisky. Pre slovenského pozorovateľa je tento konflikt zaujímavejší ako ostatné, lebo šokujúce zábery zakrvavených vojakov nepochádzajú z nejakej arabskej krajiny ako zvyčajne, ale zo susednej krajiny. Poďme sa na to pozrieť podrobnejšie.

Na konci studenej vojny sa rodili utopistické vízie o konci histórie– západné elity jasali pri predstave o tom, že jediné čo treba vyriešiť je svetová chudoba a hlad. Prvé vážne spochybnenie tejto vízie prišlo po teroristických útokoch 11. septembra 2001, ale aj potom to bolo vnímané ako parciálny izolovaný problém niekde ďaleko. Pravda je však taká, že svetový poriadok, ktorý vznikol po konci studenej vojny je v rozklade. Celosvetové náklady na zbrojenie sa zvyšujú. V Európe prebieha vojna, niektoré krajiny sú v dlhovej kríze a čoskoro nás doženie problém starnúcej populácie. K tomu ešte na blízkom východe labilné arabské štáty vyzýva agresívny rodiaci sa Islamský štát, ktorému sa cnie po celosvetovom kalifáte. Obávam sa, že storočie, ktoré očakáva moju generáciu nebude o moc lepšie ako to predošlé.

Zatiaľ, čo ľudia u nás zbabelo a porazenecky začínajú panikáriť, tak Putin chladne premýšľa nad ďalším krokom. A tu sa treba zastaviť. Krajina, ktorá je všeobecne zaostalá a upadajúca (výrazne síce modernizovali aj konvenčné sily, ale stále sú pozadu a musia na to vynakladať oveľa väčšiu časť rozpočtu) nás seriózne vyzýva. Jediný aspekt, v ktorom Rusko dokáže so zvyškom sveta rovnocenne súťažiť je arzenál jadrových zbraní, ktorý ma síce obrovskú odstrašujúcu hodnotu, ale v pohyblivej zahraničnej politike nemá využiteľnosť – niečo podobné ako keď vlastníte kopec nehnuteľností, ale na účte nemáte ani cent, lebo sa vám nedarí ich predať či prenajať. Čiže teoreticky ste bohatý, ale nemáte likviditu – dúfam, že by Putina toto porovnanie potešilo. Všetko teda nasvedčuje tomu, že Rusko musí každý konflikt so Západom prehrať. Realita vyzerá ale skôr tak, že Rusi sú v ofenzívnej výhode a Európa s Amerikou len reagujú.

Zdá sa, že práve v tomto je problém. Neverím, že lídri v Berlíne a Washingtone sú tak hlúpi a krátkozrakí, aby kopírovali politiku večných ústupkov a pokusov o kompromis spred II. Svetovej vojny, ktorá vtedy dodávala odvahu Hitlerovi.  Berlín a Washington však reálne neveria na návrat vypätých vzťahov a konfrontáciu blokov, lebo keď si zrátajú 1+1, tak im vychádza, že Rusi na to nemajú. Rusko má vlastné problémy, ktoré mu nedovolia dosiahnúť opätovne štatút superveľmoci. Západ sa teda spolieha na to, že každý väčší konflikt vyhrá ten, kto dokáže dlhšie vydržať v stave elastickej defenzívy, ktorý postupne exponenciálne zvyšuje svoju silu, napriek tomu, že súper nazbieral na začiatku nejaké víťazstvá (územné zisky separatistov a anexia Krymu). Tento poznatok dokážeme získať z Napoleonských vojen, z Americkej občianskej vojny a z oboch svetových vojen. Tento plán však začína mať chybu, keď váš súper ani neráta s tým, že niekedy vôbec budete ochotný napnúť svaly. Ak je Putin o tomto presvedčený a západní lídri budú toto presvedčenie svojim konaním upevňovať, tak psychologické víťazstvo pripadne Rusom a budú len viac a viac odvážni. Niekedy teda musí prísť bod, keď si povieme, že stačilo. Obávam sa, že tento moment je teraz.

Rusi v zahraničnej politike rozumejú len sile. Západ komunikuje svoje porozumenie zahraničnej politiky hlavne cez medzinárodné právo. Rusi však nemajú podľa vlastného videnia sveta dôvod na to, aby prestali s agresívnym správaním (napríklad tým, že budú dodržiavať dohody), keď Západ nie je ochotný podniknúť reálne kroky ako trest – pod tým nemyslím len nejaké ekonomické sankcie, ale hlavne výraznú vojenskú pomoc Ukrajine a zlepšenie vlastnej strategickej pozície aj po vojenskej stránke. A presne pri tomto bode sa začne väčšina ľudí báť – sú pacifistickí. Filozofia pacifizmu mylne vychádza z predpokladu, že pripravenosť na vojnu = spôsobenie vojny. Pritom opak je pravdou. Musíme sa zbaviť pacifizmu a postaviť sa čelom tomu, že je potrebné zvyšovať vojenské výdavky a mať plány na katastrofické scenáre od obmedzenej vojny, aká prebieha teraz, až po plnohodnotnú ruskú inváziu. Mali by sme prestať omdlievať pri predstave, že by sme sa eventuálne mohli dostať do vojenského konfliktu priamo s Ruskom.

Putin si myslí, že má akési Bohom dané právo na sféru vplyvu vo východnej Európe. Hnevá sa na Západ, lebo vychádzal z nejakej záruky, že po rozpade Sovietskeho zväzu sa NATO nebude rozpínať na východ. Rusko prišlo o svoju nárazníkovú zónu, v ktorej bolo aj Slovensko a teraz chce zabezpečiť, aby neprišlo aj o Ukrajinu. Rusko teda popiera právo národa na nezávislosť a s tým spojenú nezávislú zahraničnú politiku. Dnes je to Ukrajina, zajtra to môže byť Pobaltie a pozajtra Slovensko s Poľskom. Skutočnosť, že NATO a EÚ sa rozpínajú netreba chápať ako agresívne správanie Západu, ale ako prirodzený vývoj. Zdá sa, že ruské návrhy integrácie ako aj ich kultúra a spôsob života sú pre okolitý svet neatraktívne – s výnimkou rôznych archaicko-patriarchálnych Jobbikov a kotlebovcov v každej krajine.

Putin má ambíciu tento svetový poriadok rozbiť. Chce rozbiť Európu a skvapalniť doposiaľ pevný a jednotný európsky systém, v ktorom by mohlo znova prichádzať k ad hoc alianciám, aby si Rusi znova mohli budovať svoje satelity. V prípade väčšej kvapalnosti európskeho systému môže prísť k strate samostatnosti hlavne menších štátov – do tejto skupiny patrí aj Slovensko. V takom prípade by slovenská zahraničná politika kmitala podľa výsledkov volieb od proruskej až po proamerickú. Ohrozený by bol ekonomický rast aj stabilita a svet, aký ho poznáme dneska by bol naozaj minulosťou – všetko len preto, lebo nemáme odvahu Rusom dneska efektívne čeliť.  Sme teda závislí na systéme jednotnej Európy a odhodlaného NATO a mali by sme podnikať kroky týmto smerom. Mohli by sme začať tým, že si zvolíme vládu, na ktorej čele nebude sedieť človek, ktorý sa správa ako ruský agent.

Krajiny NATO by mali zvýšiť výdavky na konvenčné armády a USA by mali prestať rokovať s Ruskom o obmedzení svojho nukleárneho arzenálu. Slovensko sa môže ocitnúť v pozícii, keď bude žiadané o rozmiestnenie vojsk a vojenského materiálu na svojom území. Ak k tomu príde, mali by sme tomu vyhovieť. Chcem podotknúť, že obsadenie a následné anektovanie územia inej krajiny (Krym) je v súčasnej dobe absolútne bezprecedentné a môže reálne Putina provokovať k tomu, aby otestoval, aké odhodlané je NATO pri útoku na člena. Ak by Putin reálne ohrozoval Pobaltské krajiny, môže si to vyžadovať hustejšie rozmiestnenie jadrových zbraní v Európe. Dúfam však, že k takýmto krokom nedôjde – bolo by to nepredstaviteľné. Pamätajte však, že nedávno bola anexia Krymu tiež ešte rozprávkou.

Nechcem vojnu, chcem mier. Chcem, aby som vedel, že keď budem pracovať a snažiť sa, môžem niečo dosiahnuť a užívať si v výsledky tejto práce. Nechcem sa báť, že mi to všetko zničí nejaká vojna, ktorá by nás zas posunula o generáciu dozadu. Radšej chcem čítať a pracovať ako držať samopal. Ale ak si to bude vyžadovať ochrana mojej krajiny a mojej civilizácie, budem vedieť kde je moje miesto a čo mám robiť. Mier nie je zadarmo. To, že dnes nad tým musím rozmýšľať je dielom agresívneho mocipána Kremľu. Postavme sa mu.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?