Klamali vám, ale aj tak je to vaša vina

Autor: Lukáš Meravý | 12.1.2016 o 12:30 | Karma článku: 5,11 | Prečítané:  1121x

Príbeh znie nasledovne: idete na základnú, potom na strednú a najlepšie aj na vysokú. Potom si nájdete prácu s jemne nadpriemerným platom a ste šťastní. 

Lož, klamstvo! Toto je príbeh, ktorý mojej generácii tlačila do hlavy spoločnosť a škola, a ktorý je len zriedkavo spochybňovaný rodičmi. Aby ste sa od toho príbehu odpútali, musíte ísť proti zeitgeistu, a to nie je ľahké. Predtým, než si poviete, že čítate ďalší motivačný článok o tom, ako uspieť a zbohatnúť pozitívnym myslením, a teda kliknete inde, vypočujte si ma. Sľubujem, že to bude originálne.

Nejdem písať o tom, ako veľmi je tento príbeh povrchný a nezmyselný (je – ale na to vám stačí si pozrieť alebo prečítať Fightclub), ale o tom, v čom sú jeho obsahové nedostatky – veci, ktoré by vám sám príbeh povedal, keby o nich vedel. Ponúknem vám perspektívu niekoho, kto si tým prešiel (a stále prechádza) a má to v čerstvej pamäti. Médiá sú plné článkov o tom, akí sú absolventi neschopní, aké majú premrštené platové požiadavky, a tak ďalej. Tieto články majú pravdu, ale prečo? Chytrá HR-pracovníčka, ktorú citujú v článkoch vám povie niečo v zmysle „univerzity nedostatočne prakticky pripravujú absolventov do pracovného života, nespĺňajú požiadavky ekonomiky“. Chytrá HR-pracovníčka má tiež pravdu, ale prečo?

Poviem vám, prečo. Začnime na strednej. Typický stredoškolák má už nejaké názory, chce slobodu. Hlavne však chce byť obľúbený vo svojej partii a zabávať sa. Peniaze si pýta od rodičov a míňa ich na hlúposti. Vôbec neuvažuje nad svojim uplatnením a  nerobí nijaké iné prognózy o svojom neskoršom živote. Tu však začína chyba. Neskôr sa k nej vrátim. Náš typický stredoškolák sa dostane na vysokú školu – povedzme, že na Ekonomickú Univerzitu v Bratislave. Zo stredoškoláka je vysokoškolák a chce ešte väčšiu slobodu = potrebuje viac peňazí. Ak je to jeden zo schopnejších vysokoškolákov, nájde si brigádu a má vlastný (malý) príjem.

Z nášho vysokoškoláka je absolvent a ide si hľadať prácu na trvalý pracovný úväzok. Posiela životopisy a je pozvaný na zopár pracovných pohovorov na kvalifikované pozície. Nikde ho však nezoberú – odôvodnenie viď vyššie (chytrá HR-pracovníčka). Nakoniec ho zoberú v Tatra Banke ako pokladníka za okienkom, kde dostáva 650 eur. Strašný hlupák ten náš absolvent, že? Alebo je? Naozaj? (Inak toto nie je autobiografický príbeh, našťastie)

Vraciame sa ku chybe. Mladí ľudia čelia po vyštudovaní obrovskému tlaku, a keď sa tomu tlaku nezačali vystavovať už na strednej, skoro vždy zlyhajú. 22 rokov existovali vo vzduchoprázdne bez akejkoľvek zodpovednosti a zrazu od nich čakáme, že zvládnu všetky skúšky života – či už profesionálneho, alebo osobného. Predstava, že s vysokoškolským titulom je človek pripravený na život je lož, v ktorej sú mladí nevinní... nie tak celkom. Myslia si, že štartovacia čiara v živote začína po vysokej škole vo veku (podľa dĺžky štúdia) 22-24 rokov, prípadne 18 pre tých, ktorí nejdú na vysokú. Až v tomto veku sa uvedomia a začnú myslieť na zodpovednosť, osobný rast a hlbšie vzdelávanie a väčšina je úplne bezradná a stratí sa v nekonečnom kolotoči sklamaných rodičov a chudobnej výplatnej pásky z Tatra Banky. Predtým majú akúsi formu vnímanej nesmrteľnosti – veď predsa robili, čo im ostatní kázali. Samé jednotky na maturite a diplom z vysokej školy. Uvedomia si však, že je to lož. Je však už neskoro. Prečo je to ale aj ich vina?

Mám pre vás novinku! Život sa začína oveľa skôr. Optimálna štartovacia čiara je podľa mňa na strednej, vo veku cca. 15 rokov. Dalo by sa argumentovať, že aj skôr, ale dajme 15. Kto bráni 15 – ročným začať rozmýšľať nad budúcnosťou? Teda ešte jednoduchšie, kto bráni 15 – ročným rozmýšľať? Nemôžme od nich chcieť, aby mali premyslený svoj život podrobne do detailu 10 rokov popredu, ale môžeme od nich žiadať, aby popri všetkej tej slobode aspoň začali hľadať odpovede na otázky, ktoré ich doženú po vysokej.

Aby som bol férový, tak toho nátlaku je naozaj dosť. Človek je 13 rokov v školskom systéme (moment po maturite) a spoločnosť na neho tlačí, aby ihneď šiel na vysokú a zostal v školskom systéme ešte o 4-6 rokov dlhšie. Pritom existuje toľko iných vecí, ktoré treba prežiť a naučiť sa. Počnúc prozaickými vecami ako napísať správne pracovný email až po dôležitejšie – prvé vážne vzťahy, túžba cestovať a mať vlastné peniaze. To sa dá všetko len ťažko zakomponovať do nabitého vysokoškolského rozvrhu. No a na konci tohto procesu HR-pracovníčky žiadajú plne vyváženú, zodpovednú osobnosť, schopnú odolať pracovnému tlaku, ktorá nechodí na dovolenku a nosí kartičku na vstup do práce ako náboženský symbol.

Toto sú moje rady: Nesmiete byť ovca. Protestujte proti autorite, a to nie pre zábavu, ale s cieľom. Čítajte knihy. Študujte cudzie jazyky – vlastnou iniciatívou, vyučovanie v škole je zlý vtip. Majte vzory, ktoré obdivujete. Čerpajte informácie zo zahraničia, Slovensko je pozadu. Zaoberajte sa tým, či je škola, na ktorú idete kvalitná, nie len či je blízko, a či vás tam zoberú. Naučte sa povedať nie veciam ako sú drogy a nadmerná spotreba alkoholu. V skratke, musíte robiť všetko to, čo vám spoločenský tlak nekáže – či už zo strany rovesníkov alebo autorít.

Musíte teda v čase, keď vaši spolužiaci tiahnu podgurážení nočnými ulicami myslieť na veci, ktoré som vymenoval vyššie. Vyhnete sa tak tomu strašnému nátlaku, možno nie úplne, ale aspoň si ho lepšie rozložíte. Možno zniem až arogantne, ako keby som už dobyl svet. Ešte som ho nedobyl, ale aspoň mám už nabrúsený meč, kým vy ešte hľadáte kováča. Takže áno, klamali vám, ale aj tak je to vaša vina – nemali ste im veriť. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?