Kritika Európskej Únie

Autor: Lukáš Meravý | 22.3.2016 o 11:22 | Karma článku: 6,50 | Prečítané:  744x

Slováci dlhodobo patrili k najväčším optimistom vo vzťahu k EÚ – a dlho to bolo naozaj opodstatnené.

Hnaní dopredu otvorenými hranicami, príležitosťami a unikátnosťou tohto projektu sa zaradili Slováci medzi národy, ktoré z integrácie najviac profitovali. Či už to bol manuálny robotník na ceste do Británie, alebo študent, ktorý zrazu bez väčších problémov mohol navštevovať kvalitnú VŠ v zahraničí (ako napríklad autor tohto článku), v našej spoločnosti vznikol post-2004 konsenzus stelesnený vládami Mikuláša Dzurindu, na ktorý nadviazal po prvotnom strašení holými zadkami aj Robert Fico. Tento konsenzus dlhodobo úspešne zakrýval negatíva a nedostatky európskeho projektu a európske elity nás chválili a dávali za príklad vlastnému obyvateľstvu, kde už dlhšiu dobu bodovali politické prúdy vymedzujúce sa voči EÚ, ako napríklad francúzsky Front National.

Prišli však najprv grécka a potom utečenecká kríza, ktoré spôsobili, že pohľad Slovákov začína byť kritickejší. Nebudem sa v tomto článku zapodievať detailmi oboch spomínaných kríz, ani nebudem odkrývať moje názory k nim, ale treba zvýrazniť fakt, že Slovensko sa prvý krát ocitlo v pozícii dospelého hráča, ktorý síce určite nie je rozhodujúci, ale je prinajmenšom relevantný (v spojení s inými krajinami s podobnými postojmi). Tieto postoje boli v oboch krízach vo veľkých častiach nášho politického spektra v rozpore s väčšinovým postojom starej európskej 15tky. To spôsobilo aj reakciu či už európskych elít ako aj západného obyvateľstva (tu však nie až tak dôrazne ako v prípade elít), ktorá sa vo svojej kritike voči nám často obmedzila na základnú axiómu „beriete eurofondy, tak buďte ticho“. A presne tu je jeden z argumentov tohto blogu. Žiaľbohu toto nie je len nejaká paranoidná „protieurópska“ propaganda Richarda Sulíka, ale široko obľúbený a akceptovaný názor na nové členské štáty, medzi ktoré patrí aj Slovensko.

Je preto len oprávnené, keď ide slovenský politik do nemeckej televízie a kritizuje EÚ – otázne je, aký slovník má používať. Argument, že cudzí štát alebo vláda sa nekritizuje v prípade EÚ neobstojí. Keď už máme spoločné niektoré vnútorné agendy a menu, považujem len za legitímne, keď sa politici naprieč hranicami kritizujú ako politici vo vnútri jednej krajiny. Nevidím v tom žiadne faux pas, ani porušenie diplomatického protokolu. Naopak, mali by sme byť radi, že niekto z našich zástupcov disponuje jazykovou výbavou na zvládnutie takejto debaty. Niektorí domáci politickí konkurenti v tomto vidia populizmus a zlé maniere, avšak kľudne môže byť, že len zaspali dobu, alebo nevidia či nechcú vidieť vážne nedostatky Európskej Únie.

Veľmi zriedkavo kritizovaným bodom je vnútorná rovnováha európskych nadnárodných inštitúcií. Voľby do európskeho parlamentu sú okrem iného ignorované aj kvôli tomu, že tento orgán má oproti komisii submisívne postavenie. Dosť veľká časť poslancov „poslúcha“ (najmä frakcie socialistov a ľudovcov) komisiu a jej primárna právomoc navrhovať nové smernice vedie k tomu, že kým sa parlament „spamätá“, tak je komisia v taktickej výhode voči nepriaznivo naklonenej časti europoslancov. Navyše existuje diskriminačné ustanovenie, podľa ktorého sa zvyšuje schvaľovacia väčšina, ak návrh legislatívy nebol navrhnutý komisiou, ktorá je exekutívny orgán. Tieto pravidlá sú čo do ich demokratickosti a transparentnosti katastrofálne a nič podobné v kvalitných ústavách nenájdete. Buď boli strojcovia týchto pravidiel absolútni amatéri, alebo (čo je pravdepodobnejšie) zhotovitelia týchto pravidiel, ktorí z nich profitujú pri ich schvaľovaní preplávali byrokratickým chaosom najlepšie. Nakoniec, kto naozaj čítal ustanovenia Lisabonskej zmluvy? Asi hádam nikto, okrem euroúradníkov, ktorí ich písali. Napriek tomu, že formálne sú zákonodarcami rada ministrov a parlament, je dominantným  orgánom komisia a občas sa iba na poslednú chvíľu podarí zastaviť hroznú, ideologicky motivovanú legislatívu. Toto všetko spôsobuje deficit demokracie v EÚ.

Napriek tomu máme doma naďalej zástupy nekritických obdivovateľov (zvyknú sa používať aj názvy eurohujer a eurotrtko), ktorí toto všetko schvaľujú alebo ignorujú. Aj ja napriek všetkému uznávam, že únia má veľké pozitíva, ktoré zatiaľ ešte prevyšujú. Je otázne, do akej miery by sa trh a otvorené hranice dali realizovať štýlom EFTA – t.j. bez  istého inštitucionálneho rámca. Rád by som tomu veril. Šokuje ma však postoj hlavne ex-SDKÚ establishmentu, ktorý považuje akúkoľvek kritiku EÚ za protieurópskosť. Chcem, aby sme tento v základoch dobrý a prospešný projekt reformovali, lebo inak ho nacionalistické sily zničia. Politici ako Richard Sulík sa svojou kritikou zasluhujú o to, že existuje na to vzdialená nádej. Ak ich nebudeme počúvať a budú označovaní za nebezpečných, môže hroziť EÚ rozpad následkom skutočných protieurópskych a nacionalistických nálad. Lenže časť politickej garnitúry je v skutku slepá a zaspala dobu. Budú pokorne akceptovať implementáciu ľavicovo-liberálnej agendy, ktorá Slovensku jednoducho nesedí. Legislatívna aktivita komisie napríklad navrhuje skonfiškovať bez náhrady vlastníctvo slovenských občanov, presadila povinné (drahé) vybavenia nových domov a koketuje s myšlienkou zaviesť pre staršie vozidlá (ktorých tu je neúrekom) každoročnú technickú kontrolu. Nasledujú európske ministerstvo financií a dane v západoeurópskej výške.

V prospech EÚ často zaznieva argument, že je akousi záchrannou brzdou proti autokratickým vládcom v národných štátoch – koniec koncov aj preto sme chceli ísť do EÚ, aby nás ochránila proti Mečiarom a podobným. Mali by sme však ako štát mať sebavedomú ambíciu spravovať si vlastné veci kvalitne, bez intervencie, aj keď sa nám to v poslednej dobe moc nedarí. Mali by sme prestať nekriticky obdivovať západnú Európu, ktorá má v niektorých oblastiach problémy, ktoré tu zatiaľ nie sú a mali by sme byť radi, že to tak je. To samozrejme neznamená, že nemáme problémy, pri ktorých sa môžeme našimi európskymi partnermi inšpirovať.

Želám si Slovensko, ktoré je voči Európe priateľské a otvorené, ale nie servilné. Riešením môže byť posilnenie parlamentov národných štátov, ako to bolo navrhované v rámci rokovaní s Britániou, alebo aj vrátenie kompetencií štátom. Každopádne potrebujeme odklon od nekritického konsenzu. Volič sa o to postupom času hádam postará.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?