Je Západ pre nás stále vzorom?

Autor: Lukáš Meravý | 26.7.2016 o 7:41 | (upravené 26.7.2016 o 7:56) Karma článku: 5,31 | Prečítané:  1333x

Hneď na úvod – provokatívna otázka v nadpise nie je z mojej strany ani len náznakom nejakého rusofilstva, alebo spochybňovania príslušnosti Slovenska na Západ.

Ide mi skôr o úprimnú a konštruktívnu kritiku vzorovej funkcie západoeurópskych krajín a krajín severnej Ameriky, ktorá je od počiatku samostatnej štátnosti Slovenska leitmotívom domáceho politického, spoločenského a ekonomického vývoja.

Otázka teda neznie, či chceme čerpať inšpiráciu z iného kultúrno-civilizačného kruhu – napríklad od pôvodných obyvateľov Oceánie a Polynézie – ale či súčasný Západ, ktorého sme súčasťou, pre nás predstavuje žiadúcu métu a merítko  civilizačnej vyspelosti. Od zodpovedania tejto otázky záleží, akým smerom sa vydáme. Budeme viac menej kopírovať vývoj v západnej Európe a brať to ako samozrejmosť, ba až ako samoúčel, budeme pri každej problematike argumentovať: „Takto je to normálne v moderných západoeurópskych krajinách“? Alebo uznáme, že Slovensko má či už vlastné špecifiká, ktoré takémuto vývoju objektívne bránia, alebo sa subjektívne rozhodneme, že niektoré aspekty súčasného Západu proste nechceme, lebo ich nechceme? Nejde len o imigráciu z moslimských krajín.

Odpoveď nie je ani zďaleka tak zrejmá, ako by sa na základe kritického duchu prvých riadkov mohlo zdať. Nemám záujem tu paušalizovať, zjednodušovať a hecovať. Dôvodom vzorovej funkcie Západu je v prvom rade jeho ekonomická sila, ktorá je stále vyššia ako tá naša. Tento argument je však čoraz slabší, keďže sa v ekonomickej výkonnosti sa približujeme. Nie som ekonóm, preto sa ekonomickou problematikou nebudem zaoberať. Existujú však iné, nemenej dôležité aspekty, ktoré zavážia – spoločenské, právne a kultúrne. Možnosti kvantifikácie a vedeckých postupov sú v týchto oblastiach slabšie ako v ekonómii, napriek tomu si vyžaduje akékoľvek hodnotenie prácu s faktami. Každé takéto hodnotenie je však nutne aj subjektívnym prejavom názoru.

Problémy Západu

Časy, kedy Západ jednoznačne dominoval svetu sú preč. Do popredia sa derie Čína a stabilitu sveta narúša radikalizujúci sa politický Islam. Svet sa vracia do doby, keď geopolitickým ťažiskom sveta bol priestor medzi Áziou a Európou. Západná civilizácia stráca aj absolútny monopol na špičkové vzdelanie a vedu. Tento vývoj sám o sebe nie je zlý – možno ho vnímať ako relatívne doháňanie nezápadných krajín. Podľa princípu win-win by nás malo tešiť, že stovky miliónov ľudí už nežijú v chudobe. Sú však aj hlasy, ktoré nevidia len relatívny posun ostatných, ale aj stagnáciu, dokonca až úpadok Západu. Britský historik Niall Ferguson vo svojej knihe The Great Degeneration: How Institutions Decay and Economies Die (vyšlo v českom preklade: Velký rozklad: O úpadku institucí a zániku ekonomik) píše o úpadku Západu v absolútnej rovine. Ako príklad uvádza stále stúpajúce zadlženie, porušenie generačnej zmluvy alebo klesajúce členstvo v dobrovoľných organizáciách (ako znak úpadku občianskej spoločnosti), extrémnu byrokratizáciu a klesajúce akademické štandardy. Západ nevie vykonať reformy, ktoré si vyžadujú vysoký politický kapitál – ako napríklad reformy dôchodkového a sociálneho systému. Strach pred ďalšími voľbami paralyzuje akcieschopnosť západných vlád. Dneska neexistuje politik, ktorý by (dôveryhodne) vyhlasoval, že chce riešiť demografickú krízu, alebo odbúrať verejný dlh.

Omyly liberálov

Pod pojmom „liberáli“ vlastne myslím západných ľavičiarov, lebo tí, ktorí sa dnes nazývajú liberálmi majú s významom a klasickým ponímaním tohto výrazu pramálo spoločného. Sú to všetci, ktorí podporujú vyššie prerozdeľovanie (aj v krajinách, kde už je vysoká rovnosť a progresívne zdaňovanie), neriadenú masovú imigráciu z iných kultúrnych celkov, znižujú vojenské výdavky až na absurdne nízku úroveň a podporujú vznik nadnárodnej svetoobčianskej identity a celkový kolektivizmus.

Dnešní liberáli stratili záujem o úprimnú spoločenskú diskusiu. Túto skutočnosť zabaľujú do falošného intelektualizmu, v ktorom sú prima facie dôkazy (to sú také, ktoré sú na prvý pohľad zrejmé) vždy odbité ako nedostatočne progresívne a intelektuálne (napríklad, že ozbrojený civil môže zabiť teroristu, alebo že nie je najrozumnejšie si importovať státisíce nepreverených utečencov). Dnešní liberáli taktiež v mene blaha obmedzujú slobodu prejavu, ktorá zabraňuje vzniku skutočnej debatnej kultúry. Nespochybňujem užitočnosť ľudí z mimovládiek a policy expertov, ktorí asi ťažko môžu pracovať vo firmách (a rozhodne nechcem generalizovať ako Farage), avšak ich izolovanosť od zvyšku sveta a súkromnej sféry vedie k tomu, že často nerozumejú realite a a priori považujú priamočiare riešenia za nesprávne. Niekedy je klinec naozaj klincom a vyžaduje si kladivo. Sedliacky rozum podľa nich nikdy nemá na expertov. Aura odbornosti a Dobrých faktov slúži ako nástroj výsmechu oponentov. Dobré fakty sú alfa a omega dobre vyzbrojeného liberála. Slúžia virtue signallingu. Virtue signalling je dávanie najavo verejnosti, že poznáte, ktoré sú Dobré fakty a ohŕdate ľuďmi, ktorí nepoznajú Dobré fakty, alebo s nimi nesúhlasia. Homosexualita je prirodzená, imigrácia je len pozitívna, pohlavia sú totálne rovné a neexistujú medzi nimi nijaké rozdiely. Moja pointa nie je, že tvrdím opak Dobrých faktov, ale že by malo byť dovolené o nich aspoň diskutovať. Pozrite si facebookový profil najbližšieho liberála a sledujte ako spolu všetci súhlasia vo všetkom a zaobaľujú to do vtipov, na ktorých sa smejú len oni. Pôsobia pri tom ako niekto, kto sa na sebe snaží vykonať orálny sex. Ďalším pomerne humorným aspektom moderného západného liberalizmu je zaobchádzanie s islamom – ideológiou, ktorá stavia ženy do podradného postavenia a odsudzuje homosexualitu. Vzniká z toho vtipná dilema zobrazená na obrázku nižšie. Rovnaká dilema vzniká, keď si musia vybrať medzi židmi (obeťami nacizmu) a arabmi. Väčšina sa dnes pridáva na stranu arabov, proti Izraelu. Z úst liberálov potom idú výroky, ktoré by boli považované za hrubo antisemitistické, ak by ich povedal niekto iný.

Krásnou prípadovou štúdiou liberálnej predpojatosti sú prezidentské voľby v Rakúsku. Okrem toho, že všetky médiá priamo alebo nepriamo podporovali liberálneho kandidáta Zelených Van der Bellena, je zarážajúce sledovať vývoj po jeho tesnom víťazstve, ktoré bolo napadnuté na ústavnom súde. Týždne sme sledovali výsmechy a osočovanie kandidáta Hofera za to, že nevie noblesne uznať prehru a chodí otravovať ústavný súd. A čuduj sa svetu, ústavný súd mu dal za pravdu. Rakúsko podľa všetkého 20 rokov organizuje voľby v rozpore s vlastnou ústavou, ale pre liberálov je horšie, že ich kandidát nakoniec nevyhral. Rozhodnutie bolo úplne jednoznačné a má podporu najväčších rakúskych autorít v ústavnom práve. Kritická diskusia nijaká, ale predstavte si, aké protesty by boli, keby vyhral kandidát (ktorého nejako zvlášť nepodporujem), ktorý je proti liberálnemu konsenzu. Diskusie o tom, či naozaj nemohlo dôjsť k podvodom sa nepripúšťajú – sú to konšpiračné teórie a prehrešok voči Dobrým faktom. Vzhľadom na vážnosť porušení zákona by boli diskusie o podvodoch naozaj oprávnené. Ale nie – tento krát nasleduje osočovanie za trestné oznámenie na neznámeho páchateľa potenciálnych podvodov, lebo liberáli volebné podvody nemôžu spáchať. Ten, kto Dobré fakty neuznáva je bigotný rasista, ktorému sa cnie za Putinom. Nehovorím, že určite boli podvody. Rovnako netvrdím, že na druhej strane neexistujú ľudia, ktorí chcú za každú cenu očierniť súpera a získavať politické bodíky. Mohlo by sa to však prešetriť.

Liberáli si myslia, že ďalšie kroky smerom k progresívnej spoločnosti sú len akýmsi prirodzeným vývojom – že možnosť homosexuálov adoptovať si deti je v podstate to isté, ako keď si ženy pýtali volebné právo, alebo černosi bojovali za odstránenie otroctva. Bruce Jenner je pre nich moderný Maximilián Robespierre. Lenže tieto moderné výplody liberálov podľa mňa už nemožno nazvať progresom. Sú regresom. Nezväčšujú slobodu, práve naopak, zmenšujú ju. Veľa západných spoločností sa za posledných 10 rokov vydalo po ceste perzekúcie heterosexuálnych bielych mužov a vyhlásili ich za verejného nepriateľa. Racionálnu diskusiu vystriedala tzv. „identity politics“ – princíp, podľa ktorého sa záujmové skupiny vytvárajú podľa identity, či už rasovej, sexuálnej alebo inej. Vo víre verejnej nenávisti sa stráca akákoľvek rozumná diskusia. Celé toto divadlo je podporované prevažne liberálnymi médiami, ktoré žijú z tejto situácie. Skutočne bigotní konzervatívci a reakcionári sú menšina. Snahou o diverzitu sa dosahuje väčšia konformita.

Deklarovaná aura odbornosti a Dobrých faktov je často v príkrom rozpore s realitou. Pre liberálov je už len možnosť šírenia nepravdivých informácií dôvodom na seriózne uvažovanie o cenzúre. Neveria tomu, že ľudia si urobia vlastný úsudok a rozhodnú sa racionálne. Radšej vymýšľajú v mene Dobrých faktov preintelektualizované paradigmy o post-factual democracy, ktoré pripúšťajú víťazstvo protistrany len na základe vedomého porušenia Dobrých faktov hlupákmi. Nepripúšťajú, že by protistrana mohla mať aspoň čiastočne pravdu. Argumentujú faktami kým to vyhovuje ich politickej agende, avšak keď fakty hovoria, že väčšina černochov v USA je zabitých inými černochmi a nie belochmi, alebo že gender pay gap je spôsobený rôznymi preferenciami mužov a žien pri výbere povolania a konkrétneho oboru, už začnú apelovať nie na fakty, ale na city. Tento text nemá byť ódou na konzervativizmus. Nie som stúpencom radikálnych konzervatívnych názorov, akými sú napríklad kompletný zákaz potratov, perzekúcia homosexuálov alebo silná rola cirkvi v spoločnosti (som ateista). Dá sa však postulovať, že liberáli robia svoje názorové rozhodnutia menej sofistikovane a používajú menej kritérií na kontrolu ich správnosti. Je iróniou, že tento poznatok získal liberálny psychológ Jonathan Haidt, ktorý disponuje ultimátnou liberálnou poctou – má vlastný TedTalk (dokonca tri). Vo svojej knihe The Righteous Mind: Why Good People Are Divided by Politics and Religion sa venuje rozboru morálnych pohľadov na kontroverzné spoločenské otázky. Z jeho výskumu vyplynulo, že liberáli robia svoje rozhodnutia hlavne na základe dvoch axióm: jedna medzi starostlivosťou a ubližovaním a druhá medzi férovosťou a podvádzaním. Naopak, konzervatívne zorné pole je diverzifikované – okrem starostlivosti/ubližovania a férovosti/podvádzania sa pri rozhodovaní riadia lojalitou/zradou, autoritou/rozvracaním a svätosťou/degradáciou. Tieto zistenia platili medzinárodne a naprieč kultúrami. Čím konzervatívnejší človek je, tým viac považuje všetky tieto kritéria za rovnocenné, zatiaľ čo liberáli vo zvýšenej miere oscilujú okolo prvých dvoch spomínaných „veličín“. Rozhodnutia konzervatívcov sú teda svojim spôsobom sofistikovanejšie – a to všetko na základe faktov. Zaujímavé.

Takéto naladenie potom vedie medzi liberálmi k povahe, ktorá je zjednodušene povedané uplakaná a neodolná voči nepriazni. Títo ľudia nie sú ochotní bojovať za svoju krajinu, avšak ochotne požadujú zmenu jej demografického základu  – zrodil sa nám bezbranný spotrebiteľ, ktorý však myslí hlavne na seba a nemá pocit, že by niekomu niečo dlžil, pokiaľ teda nejde o dieťa z Afriky.  

Pre konzervatívcov sú teda dôležité psychologické aspekty lojality, autority a svätosti. Nemôžme sa potom čudovať, že niektorí mladí muži s množstvom energie majú potrebu obliekať si uniformy a spievajúc štátnu hymnu behať po lese s expanzným samopalom. Brannú výchovu nemáme, vojenskú službu sme zrušili, tak sa tejto úlohy u nás zhostil demagogický učiteľ informatiky. Kaviareň sa ani nebude unúvať ísť hlbšie ako obligatórne pranierovanie fašizmu. V lepšom prípade povie niečo o pochopiteľných frustráciách ľudí z hladových dolín. Dnes sú liberáli tí fanatickejší a nepoučiteľnejší. Odmietajú akceptovať iné videnie sveta. Symptómom u nás doma je napríklad aj kopanie do kontroverzného Richarda Sulíka. Kedysi bol ešte akceptovaný ako liberál, ale akonáhle začal po eurokríze a utečeneckej kríze odbiehať od Dobrých faktov, už bol z neho vyvrheľ. Spochybňovať status quo nie je dneska medzi liberálmi in.

Zločinci sa štylizujú do roly obetí, pri teroristických útokoch sa diskutuje o tom, či je to naša vina, kým príslušníci menšín majú kvôli historickej vine bieleho muža free pass na nevhodné správanie. Trest a hanba nemajú v spoločnosti miesto, treba len apelovať na dobro v každom a pochopiť všetky chyby. Akákoľvek oslava slávnej minulosti Západu je považovaná za rasizmus, v horšom prípade fašizmus. Je to, ako keby zrazu všetko bolo naopak – škaredé je krásne, dobré je zlé, neresti sú cnosťami. Odporcovia kapitalizmu zvolávajú zo svojich Iphonov na demonštrácie proti nadvláde veľkých firiem, po ktorých sa unavene zastavia v Starbuckse. Ďalšími príkladmi sú body-acceptance hnutie, alebo radikálne feministky, ktorým ide viac o nenávisť mužov, ako zlepšenie postavenia žien. Títo šialenci sú politickou agendou liberálnych strán Západu na oboch stranách Atlantiku. Neviem, či to robia schválne, ale prinajmenšom je od nich vrcholne nezodpovedné, že živia tieto skupiny, ktoré bastardizujú kultúru, ktorá vymyslela konštitučné zriadenie a poslala človeka na mesiac. Nikdy v živote to v tejto krajine nechcem zažiť. Verejné osobnosti, ktoré vyzývajú k modernizácii a nasledovaniu Západu by si mali uvedomiť, kde je hranica.

To najhoršie na tom je, že konzervatívne politické sily hlavne v západnej Európe tieto nové trendy akceptovali bez väčšieho odporu. Tvrdá reakcia proti liberálnym trendom by bola asi politickou chybou. Napríklad CDU, ÖVP a britskí Konzervatívci vyfúkli liberálnym stranám vietor z plachát tým, že akceptovali sobáše párov rovnakého pohlavia. Zabudli však pritom ponúknuť svojej klasickej klientele alternatívnu politickú víziu, ktorá by sa opierala o nejaké hodnoty. Do centra politického diania vstúpil sterilný technokratizmus, ktorý má za cieľ len permanentné zvyšovanie blahobytu. V reakcii na túto novú spoločenskú realitu sa jej oponenti radikalizovali. Brexit a popularita Donalda Trumpa sú čiastočne(!) spôsobené aj touto kultúrnou problematikou. Štandardní, nemodernizovaní chlapi sú proste nahnevaní a frustrovaní z politickej korektnosti a moderných liberálnych trendov. Namiesto pozitívnej vízie sú konfrontovaní len manažovaním zostupu Západu a večnou diskusiou o rovnosti a postavení menšín, za ktorých zlé postavenie môžu že vraj oni.

Implikácie pre Slovensko

Táto liberálno-konzervatívna kultúrna vojna nie je zďaleka tak irelevantná pre Slovensko, ako by sa na prvý pohľad zdalo. Kvôli tomu rozdeleniu padali na Slovensku vlády. Druhá Dzurindova vláda padla kvôli Vatikánskej zmluve, Radičovej vláda padla kvôli neoblomnosti ekonomických libertariánov, ktorí nechceli posielať peniaze (z ich pohľadu) zlým lenivým Grékom. Momentálne je najväčšou hrozbou pre Slovensko stále Robert Fico. Ak ho však v jeho pozícii predstaviteľa národno-socialistického krídla slovenskej politiky nahradí niekto menej škodlivý, alebo sa tento prúd celkovo oslabí, je možné, že dominantným konfliktom slovenskej politiky sa stane ten medzi progresívcami (BA-kaviareň), konzervatívcami a ekonomickými liberálmi (SaS). V takom prípade budú najväčším nebezpečenstvom šialení modernizátori, ktorí chcú sociálnym inžinierstvom dosiahnuť, aby bola spoločnosť sterilnou a konformistickou žbrndou.

Slovensko je stále relatívne pozadu čo sa týka progresívnych trendov. V niektorých oblastiach by nám však modernizácia pomohla. Sem patria napríklad liberalizácia zastaraného rodinného práva, podpora nájomného bývania a reforma vyučovacích osnov a veľmi veľa iných oblastí. Všetky tieto tri náhodné sféry však zároveň predstavujú frontové línie rôznych strán. Viem si predstaviť, že prípadnej reformnej vláde by sa podarilo dohodnúť len na školskej reforme. Od schopnosti preplávať tieto konflikty bude závisieť stabilita krajiny.

Sú alternatívou populisti?

Dominantnou opozíciou voči liberálom sú dnes populisti a nacionalisti. Ich spoločným rysom je, že odmietajú globalizáciu. Pozitívny Reagonovsko-Thatcherovský étos – vízia víťazstva dobra nad zlom, vlády zákona, slobody a kapitalizmu už dneska neexistuje (a sami ju nie vždy dodržiavali). Preto ľudia volia nepodarené kópie, ktoré sľúbia prinavrátiť stratenú slávu. Západ však potrebuje lídrov a vizionárov, ktorí sa neuskromnia s manažovaním zostupu, ale budú mať pozitívnu víziu na ekonomický a kultúrny rast, ktorý by bol priamym pokračovaním dlhej histórie. V republikánskych primárkach kandidáti, ktorí majú najbližšie k tomuto myšlienkovému prúdu, absolútne pohoreli. Dnešná populistická reakcia útočí na ekonomickú globalizáciu, ktorá bola myšlienkovým pilierom týchto dvoch lídrov. Cez populistov však cesta nevedie. Populisti chcú len ničiť a nemajú plán. To je však momentálne pre frustrovaných ľudí z ich pohľadu stále lepšia voľba. Aj skutoční prívrženci Reaganovsko-Thacherovskej západnej jednoty dneska radšej volia Trumpa, Brexit, AfD a Front National než liberálny mainstream. Nikto sa však týmto problémom na Západe nezaoberá. Pôvody populistickej reakcie sú v rôznych krajinách odlišné. Kým v USA a Británii sú zväčša ekonomické (klesajúce platy bielej working class), tak napríklad v európskych krajinách so štedrým sociálnym systémom sú viac kultúrne. Liberálne elity sa o ekonomických loserov a kultúrne frustrovaných bielych chlapov nezaujímajú rovnakým spôsobom. Kto nechodí na raw koláčiky do bioshopu, nie je proste už cool. Kto chce byť hrdým patriotom, zaspal dobu.

Je však fascinujúce sledovať, ako liberáli (a aj konzervatívci) podceňujú svojich populistických súperov. Pýcha liberálom bránila v rozpoznaní nebezpečenstva Donalda Trumpa a Brexitu. Donald Trump je podľa všetkého marketingovým géniom, ktorý samostatne zlikvidoval Republikánsku stranu. Ovláda mocenské pravidlá a má obrovské sebavedomie ohľadom vlastných schopností. 20 rokov akože odmietal kandidovať na prezidenta, ale živil úmyselne mýtus, že ľudia by to chceli a bol by skvelým prezidentom. Tento ťah je učebnicový machiavellizmus. Ovláda mediálny cyklus takým spôsobom, že sa živí zo správ o vlastnej neokrôchanosti, na ktoré reaguje ešte väčšou neokrôchanosťou. Dostal sa tak do stavu, že môže povedať všetko a zároveň tým nepovedať nič. Nie je viazaný na žiadne svoje predchádzajúce vyjadrenia. Luxus, ktorý si iní politici nemôžu dovoliť – oni musia opatrne lustrovať vyjadrenia a správanie z minulosti, zatiaľ čo Trump hovorí, že môže niekoho zastreliť na ulici. Pointa nie je, že to schvaľujem, to rozhodne nie, ale že dokáže prevalcovať štandardných politikov. Je novým typom terminátora.

Pri Brexite došlo k podobnému fenoménu. Populisti vyhrali a dosiahli víťazstvo napriek všetkým prekážkam. Hlavne vďaka vlastným komunikačným schopnostiam a zlej kampani Remain politikov. Nigel Farage, z ktorého sa všetci dlho smiali, dosiahol ako nečlen britského parlamentu niečo, čo nikto nepovažoval za možné. Vďačí za to svojim originálnym vystúpeniam v Európskom parlamente a autenticite svojich postojov, o ktorých možno diskutovať, či sú vhodné a pravdivé. Nesúhlasil s vývojom v Konzervatívnej strane v 90. rokoch, vystúpil a založil si vlastnú platformu, kde neustále opakoval to isté a dosiahol, čo sľúbil. Táto schopnosť je v politike veľmi zriedkavá. Nie preto, že by boli politici prirodzene klamlivé osoby, ale preto, lebo zmeny postojov a porušenia sľubov sú v reálnom svete nutným sprievodným javom politiky. Dnes sú však ľudia z tohto javu už veľmi frustrovaní, lebo k porušovaniu sľubov sa pridala aj stagnácia a zlé ekonomické podmienky. Autentickosť je z ich pohľadu veľmi atraktívna vlastnosť. Preto aj Sulík nepoľavuje a ide si ďalej. Je to dobrá politická stratégia. Na porazenie takýchto ľudí by bola potrebná sebareflexia ich súperov. K tomu zatiaľ ale nedochádza.

Kam teda?

Návrat k hodnotám zlatej éry 80. rokov dnes nie je realistický. Naštvané masy ľudí sa už nenechajú nahovoriť na ekonomický liberalizmus, aj keď im ho politici zaobalia do patriotizmu. Chcú lokalizmus a tribalizmus. Na tom by nebolo nič zlé, keby globalizácia nebola potrebná na udržanie aspoň tej úrovne blahobytu, ktorú tu teraz máme. Cesta určite nevedie cez tarify, clá a protekcionizmus. Západné krajiny s populistickou reakciou by mali napríklad zaviesť opatrenia, ktoré zvýšia ekonomickú konkurencieschopnosť svojich manuálnych pracovníkov. To sa môže diať cez investície do školstva. A tu sa vraciame k pôvodnej otázke tohto článku. Nech je vývoj na Západe hocijaký, mali by sme sa rozhodovať nezávisle a vyberať si takpovediac hrozienka. To znie samozrejme, ale na to bude potrebné, aby sa naše intelektuálne elity prebrali a začali skutočne kriticky myslieť. Mojim návrhom by bolo pokračovanie v ekonomickej otvorenosti, ale redukcia kultúrnej otvorenosti. Nemali by sme preberať všetky modernizačné aspekty, ale prakticky uvažovať o prevzatí niektorých. A to z dvoch dôvodov – naša krajina nie je na to pripravená, a aj keby bola, videli sme, čo niektoré modernizačné prvky stvorili na Západe. Kritické myslenie však platí aj pre konzervatívcov. Mali by sme čerpať z bohatej západnej histórie pozitívne inšpirácie, bez ohľadu na to, či to robia aj pôvodní nositelia týchto myšlienok. Slovensko tak môže dosiahnuť rozvoj a uznanie vo vlastnom mene, ako samostatný nositeľ myšlienok Západnej civilizácie. Možno zistíme, že sme západnejší ako Západ.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?