Nemecká politická reprezentácia je múdrejšia ako si všetci myslíme

Autor: Lukáš Meravý | 12.10.2016 o 8:30 | Karma článku: 3,61 | Prečítané:  768x

Nemecko, menovite jeho kancelárka Angela Merkel, čelí dlhodobo ostrej kritike kvôli svojej utečeneckej politike. 

Rozhodnutie otvoriť nemecké hranice po prvotnom odmietaní a tým pádom spôsobiť problémy aj krajinám, ktoré s týmto krokom nesúhlasili, je vnímané ako naivné a emocionálne. Meritórne rozhodnutie o tejto politike nechávam nateraz bokom. Treba však túto politiku vidieť v kontexte väčšej politiky Nemecka, pomocou ktorej sa snaží hrať aktívnejšiu rolu na medzinárodnej scéne. Z tohoto pohľadu sa začína  javiť racionálnejšia.

Nemecko je od konca druhej svetovej vojny stigmatizované komplexom viny, ktorý obmedzuje jeho manévrovaciu schopnosť na medzinárodnej scéne. Toto obmedzenie existuje z domácich a aj externých dôvodov. Domáca verejnosť je vysoko citlivá voči angažovaniu sa v zahraničí. Aj humanitárne misie bez bojového mandátu (Bundeswehr si vyslúžil od cynikov prezývku „ozbrojená rozvojová pomoc“) čelia kritike pacifistov, ktorí vidia nacizmus akonáhle si nejaký nemec oblečie uniformu. Na druhej strane sa na Nemecko s pochopiteľným podozrením pozerajú okolité krajiny, ktoré si za posledných 100 rokov  „aktívnej“ nemeckej zahraničnej politiky užili až až.

Vrchní nemeckí politici teda musia byť veľmi opatrní, ak chcú robiť niečo ako „veľmocenskú“ politiku, ktorú Nemecko za súčasných podmienok robiť musí, nakoľko je k tomu nútené okolnosťami. Všetci kritici nemeckej „hegemónie“ (vrátane autora blogu) si musia uvedomiť delikátnu celosvetovú bezpečnostnú situáciu a hlavne zraniteľné postavenie Európy, pričom v najprekérnejšej situácii je práve východná Európa.

Za posledné polstoročie zabezpečovali bezpečnosť Európy Spojené štáty. Po konci studenej vojny sa bezpečnostná situácia na 10 rokov zlepšila a západná jednota prestala byť tak dôležitá, nakoľko pominula existenčná hrozba jadrovej vojny. USA sa zamerali na riešenie lokálnych konfliktov v okrajových zónach a Európa s výnimkou Británie a možno Francúzska sa na bezpečnosť vykašlala kompletne.

11. september 2001 priniesol znova väčší zreteľ na bezpečnosť, terorizmus bol však vnímaný ako americký problém. Medzinárodná situácia sa však postupne začínala zhoršovať. K Al-Káide pribudla ruská agresivita, kyberterorizmus, arabská jar a s tým spojený rozklad štátnych štruktúr na blízkom východe a vznik ISIS. Najneskôr ilegálna anexia Krymu Ruskom, utečenecká kríza a teroristické útoky v európskych metropolách spôsobili, že bezpečnostná politika je dnes v Európe znova v popredí. Nie len, že medzinárodná situácia je dneska komplikovanejšia (hovorí sa o „multipolárnom“ svete) ako za čias studenej vojny, ale hlavný garant západnej bezpečnosti USA dnes nevie, alebo nechce čeliť bezpečnostných hrozbám ako kedysi. Celý tento proces si vyžaduje robustnejšiu európsku bezpečnostnú koncepciu. Američania nemôžu za Európu robiť všetko aj keby chceli, a takisto kvalita transatlantických vzťahov nie je taká, ako kedysi. V tomto bezpečnostnom vákuu je len prirodzené hľadať riešenie.

Nemecká politická reprezentácia tento trend zachytila a reagovala naň. Ak si porovnáme dnešnú nemeckú angažovanosť vo svete so stavom spred 10 rokov, naskytne sa nám veľký rozdiel. Začalo sa to misiou ISAF v Afganistane po dokončení bojových operácií americkou armádou. Nemecko poslalo 5000 vojakov, čo predstavuje najväčšiu zahraničnú vojenskú angažovanosť v jeho povojnovej histórii. Dôležitejšie však je, že misia predstavovala akýsi testovací priestor pre bojaschopnosť armády a relevantnosť jej výzbroje a stratégie. Mandát misie sa postupne rozširoval a nemeckí vojaci sa dostávali aj do bojov, ktoré priniesli aj obete. Nemecko taktiež zapojilo námorníctvo v boji proti pirátom pri Somálsku a počas evakuácie pred bombardovaním Líbye (samotného bombardovania sa nezúčastnilo). Ďalším dôkazom zvýšenej nemeckej angažovanosti bola rýchla vojenská pomoc pre Kurdov v Iraku, ktorí predstavujú v podstate najspoľahlivejšiu a neschopnejšiu miestnu opozíciu voči ISIS. Tento proces aktívnejšej bezpečnostnej politiky začal ešte za Schrödera a pokračuje za Merkelovej a jej ministrov obrany, avšak s ešte väčšou intenzitou. Okrem vlastných vojenských zásahov treba pripomenúť, že Nemecko je dlhodobo (t.j. ešte pred obdobím väčšej angažovanosti) jedným z top exportérov moderných zbraní všetkých typov. Ak by teda chceli ešte viac dupnúť na plyn, majú ako. Nemecká verejnosť si tento proces v podstate moc nevšimla, za čo môže hlavne opatrnosť a postupnosť tohto procesu a rovnako fakt, že každý zásah sa politici veľmi podrobne snažia odôvodniť, pričom vždy kladú dôraz na medzinárodné právo. Či už s tým niekto obsahovo súhlasí, alebo nie, za tento proces im treba zatlieskať. Spomínaná pacifistická citlivosť verejnosti voči vojenskej tematike sa, aj s ohľadom na teroristické útoky na nemeckej pôde, znížila. V spojení s eurokrízou sa črtá obraz dominantného postavenia Nemecka v Európe, tento krát však Nemecka s právnym štátom a bez nacionalizmu.

Prečo taký rozpis nemeckej bezpečnostnej politiky za posledných 10 rokov? A má to nejaký vplyv na Slovensko? Sme v situácii, kedy je automatická pomoc NATO spochybňovaná, Rusko sa správa agresívne. Slovensko v podstate nemá nijaké samostatné vojenské schopnosti, na rozdiel od Česka a Rakúska nedisponujeme ani funkčnou letkou vojenských stíhačiek. V tejto situácii sa naše politické vedenie rozhodlo byť akýmsi „mostom“ medzi západom a východom a nahovárame si, že „nerobiť si z Ruska nepriateľa“ nás nejak poistí. Slovensko kritizuje Nemeckom pretláčané ekonomické sankcie. Voľba generálneho tajomníka OSN a vlažná podpora Ruska pre Lajčáka ukazujú, ako veľmi im na nás naozaj záleží. Tento sebaklam v spojení s konfliktom V4 so západnou Európou je nebezpečný. Každý rozumný štátnik by mal z toho vrásky na čele.  Ani súčasní predstavitelia opozície nepôsobia v tomto ohľade dôveryhodne. Slovensko nemá ani len náznak reálnej diplomatickej a bezpečnostnej koncepcie.

V tejto situácii by bolo aktívnejšie a sebavedomejšie Nemecko prirodzeným spojencom. Napriek všetkých výhradám voči ich utečeneckej politike by sme mali uvažovať nad bezpečnostnou situáciou a neodpudzovať si schopného potenciálneho spojenca – veľkého exportéra zbraní, najväčšiu európsku ekonomiku a najväčšieho investora na Slovensku, s ktorým máme spoločnú menu. Slovensko sa nikdy nemalo lepšie, nikdy tak neprosperovalo a nežilo v relatívnom miery a samostatnosti ako teraz. Táto skutočnosť samotná samozrejme ešte neznamená, že by sme sa mali len pasívne prizerať statusu quo, pristúpiť na kvóty a byť akousi nemeckou exportnou kolóniou. Zároveň by sme si však mali uvedomiť – a toto je kacírska myšlienka – že možno to je to najlepšie, čo si môžeme momentálne dovoliť. Choďte sa spýtať na Ukrajinu, alebo do Bieloruska, či by sa im páčilo byť nemeckou montážnou dielňou so spoľahlivým ekonomickým rastom.

Bude to znieť ako klišé, ktoré nám môže byť inštinktívne nesympatické, ale všetky tieto fakty vedú k úvahe, že Slovensko by bolo na tom najlepšie, ak by sa podieľalo na „spoločných európskych riešeniach“ a čerpalo tak z akumulácie zdrojov, prestíže a moci celku s 450 mio obyvateľov, v ktorom má síce Nemecko dominantné postavenie, ale zároveň aj najväčšie záväzky.  Keď nadávame na EÚ a nemeckú hegemóniu, musíme si uvedomiť, čo je alternatíva. Alternatíva voči nemeckej podobe EÚ je nemecký neutralizmus, nemecké dohody s Ruskom, rozviazané ruky. Oni sa prinajhoršom vedia o seba postarať. Ak si budeme musieť vybrať medzi ďalšou stratou suverenity a udržaním si suverenity, mali by sme si uvedomiť, či chceme byť 1% akcionár v obrovskej firme s nemeckým riaditeľom, alebo 100% akcionár v malej firme s riaditeľom Ficom alebo Dankom a uvažovať nad tým, ktorá firma je schopnejšia, ak odpustíte túto korporátnu metaforu. Momentálne takéto uvažovanie nevidím. 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

KOMENTÁRE

Ako delfíny neprežili v službách ruského štátu

Plán počítal s 500 druhmi zvierat. V súčasnosti je v oceániu asi tridsať zvierat.

TECH

Bývalý šéf Newyorskej univerzity: Šikovní ľudia tu boli skôr ako školy

Existujú rôzne formy univerzitného vzdelania, najdôležitejšie je nájsť študentom to najvhodnejšie, hovorí pre SME JOHN SEXTON.


Už ste čítali?